Lovce - Oficiálna stránka obce

História obce

     V historickom pohľade do minulosti sa treba pozastaviť nad dvoma historickými faktami. Za prvé – skutočný vznik obce Lovce a za druhé – písomná zmienka o obci Lovce. Tieto dva historické fakty nie sú totožné, pretože podľa listiny Codex diplomaticus arpadiane II. zväzok str. 102, por. čís. 93 už v roku 1321 sa súdi richtár obce Lovce o majetky s richm obce Topoľčianky. Z týchto faktov vyplýva, že keď obec Lovce v roku 1321 mala už richtára, patrila do skupiny na tú dobu rozvinutých obcí, čiže jej vznik možno datovať až s posunom o 200 rokov do minulosti.

     Prvá písomná zmienka o obci je od roku 1323 ako je to zapísané v historických dokumentoch.

     Obec Lovce leží v severovýchodnej časti Žitavskej pahorkatiny v doline potoka Bolkov na južných svahoch Tríbečských vrchov pod kopcom zvaným Plieška v nadmorskej výške 450m n. m. Stará tradícia z ústneho podania je plne zachovaná, keď potvrdzuje, že najstarším dvorom v obci bol dvor Myšiakov v strede obce, ktorý je nám doteraz pod týmto menom známy i s myšiakovou studňou, ktorá nikdy nevyschla a trvale zásobovala vodou i vodnú nádrž tzv. tajch, ktorá slúžila celé roky obyvateľom na prírodné pranie prádla, ako zásobáreň vody pri požiaroch, ktoré vypukli v obci, a o ktorých bude v ďalšej časti zmienka.

     Na archeologické nálezy obec nie je nejako bohatá. Tieto sú len ojedinelé. V roku 1976 bol nájdený na lokalite Dolné diely približne 750 m od obce, medzi potokom Bolkov a cestou spájajúcou obec Lovce s Hosťovcami, črepinový materiál a uštep z kremeňa. Tieto nálezy možno najskôr zaradiť do obdobia lengelskej kultúry (eneolit 2900-1900 rokov pred n. letopočtom).

     Stará tradícia z ústneho podania spomína, že črepy, kosti sa najčastejšie nachádzali pri zemných prácach v okolí prameňa potoka Jelšovky a v bývalom Myšiakovom dvore.

     Z vykopávok sa v Múzeu Zlaté Moravce nachádza zvyšok fajky vyrobenej v Zlatých Moravciach, ktorý našiel Dominik Kováč z Loviec. Neuvádza sa rok nálezu.

     Prvá písomná zmienka z roku 1323 spomína obec pod menom Vlog. V roku 1325 ako Bolug, Volug, r. 1343 Wlyngh i Kengy, r. 1388 je obec pod názvom Loch, Kenghy, r. 1564 pod názvom Loaz i druhý názov Locz, roku 1773 pod názvom Loócz, Lotze, Lowcze, roku 1786 Locz, Lowecze, roku 1808 Locz, roku 1863 Looc, 1873-1902 s názvom Loc, roku 1907-1913 Kisloc a od roku 1920 s názvom Lovce, Malé Lovce a neskoršie len Lovce, ktorý názov pretrváva dodnes. V roku 1323 patri’ la obec panstvu v Topoľčiankach, kde 23. novembra 1323 prebieha dru­hý súdny proces o rozdelenie majetku obce.

     V roku 1324 sa spomína v latinsky napísanej pokonávke o rozde­lení majetku po smrti Comesa Haslava, zakladateľa rodu v Topoľčian­kach, že kúria a dvor kúrie, ako aj dve lúky pri potoku Topoľnica a salaš v Bolugu, Volugu (v Lovciach) z jednej tretiny pri­padajú Haslavovmu synovi Ondrejovi, ktorý sa ostatného majetku aj so svojimi potomkami zrieka v prospech svojho brata Juliusa Rufusa. Od roku 1327 patrila obec panstvu Hrušov a sčasti opátstvu vo Svätom Beňadiku. Od roku 1388 patrila obec Lovce i s pozemkami pod panstvo hradu Gýmeš, ktoré už tu malo svojho oficiála (úradní­ka) menom Michal de Loch, čo nasvedčuje, že obec Lovce muselo byť v niečom pre gýmešské panstvo významnou. Toto panstvo si držalo obec Lovce vo svojej správe plných 176 rokov. Až v roku 1564 znovu obec prechádza pod panstvo v Topoľčiankach.

     Tak ako celá krajina a ostatné obce, tak i naša obec trpela tureckým plienením. Spomína sa na turecké plienenie Žikavy v roku 1573 a na znovu plienenie Žikavy, Loviec a Chyzeroviec v roku 1618, čo sa znovu opakovalo i v roku 1631. Ľud tieto osudy ťažko znášal, žil v biede a vo veľkom utrpení, pretože tieto turecké plienenia sa opakovali viackrát ako sú v histórii popísané.

     V roku 1579 sa znovu obec Lovce z väčšej časti dostáva pod pan­stvo v Gýmeši a tak prostý ľud poplatky platí Turkom i zemepánom, ako sa to uvádza v Urbári Pavla Somoru. V obci Leuth (pravdepodobne latinský názov Lovce) v tomto čase žijú sedliaci Anthonius Faggyas, Pal Santó, Damasy Pheter v područí Turkov, ktorí pri všetkých jedna­niach zastupujú obec a zúčastňujú sa na všetkých rokovaniach, kde za obec prijímajú i dané záväzky. Podľa záväzkov a zvyklostí dávajú Turkom riadnu taxu 12 denárov. Pretože nezvyknú pracovať, platia za práce zemepánovi podľa zvyklostí 60 denárov za jednotlivé usadlosti.

     V 18. storočí za nejaký čas patrila obec Lovce aj kláštornému rádu Paulínov v Lefantovciach. Nakoniec trvalé panstvu v Topoľčian­kach, ako príslušenstvo hradu Hrušov. Od roku 1920 zostáva obci tr­valý názov Lovce. V roku 1785 žiadala obec o daňové úľavy. V roku 1821 viedol gróf Ján Keglewich proti Rudolfovi Bossanymu spor o hra­nice pozemkov medzi obcami Lovce, Žirava a Janova Lehota. V roku 1877 obec vyhorela.

     V rokoch 1879-1880 bola postavená budova jednotriednej cirkev­nej školy, kde sa začalo vyučovať v roku 1880. Na tejto škole sa striedali často učitelia pre nízky učiteľský plat, aby si obec učiteľa udržala trvalejšie, rozhodol Obecný úrad v roku 1877 plat učiteľa upraviť tak, aby zabezpečil jeho trvalé pôsobenie v obci a na škole.

     S vývojom a rastom počtu obyvateľov obce táto jednotriedna ško­la už nevyhovovala. Preto obecná rada rozhodla postaviť novú dvoj- triednu cirkevnú školu. Táto bola postavená v roku 1938 s bytom pre riaditeľa a izbou pre učiteľa. Riaditeľom tejto školy bol p. Štefan Paulov, ktorý tu pôsobil až do roku 1950. Učiteľské miesto obsadi­la učiteľka p. Jozefína Špidlíková, dcéra horára z Hladomeru, ktorá tu učila až do roku 1946.

     V obci bol roku 1780 postavený klasický rímsko-katolícky kostol ktorý bol v 20. storočí rozšírený. Na obecnom pečatidle z 18. stor. veľmi jednoduchom, sú znázornené dva lemeše a medzi nimi koruna s kruhopisom SIGILUM-Lozc. Prví obyvatelia boli dobrí lovci zvere v bohatých lesoch. Obrábali pôdu a pásli stáda oviec a dobytka.

     Obecná kronika bola založená v roku 1933. Prvým kronikárom bol Štefan Paulov, riaditeľ miestnej školy, rodák z Velčíc. Ako umelecké pamiatky sú evidované: kostol sv. Štefana Kráľa, po rozšírení v ro­ku 1951 ako kostol Krista Kráľa. Ďalej sú to tri prícestné kaplnky postavené v druhej polovici 19. stor. miestnym murárom na spôsob mu­rovaných ľudových domov s trojhranným štítom.

     Obec patrila do Tekovskej župy, okr. Zlaté Moravce, kraj Nitra do roku 1960 a teraz do okresu Nitra, kraj Západoslovenský.

     Roku 1536 mala obec 4 porty (Porta – brána – alebo usadlosť, dvor s viacerými rodinami, uzavretý bránou. Osamelý dvor s majetkom). Roku 1601 mala obec 15 domov, v roku 1715 – 7 daňovníkov, r. 1828 mala obec 44 domov a 278 obyvateľov, roku 1869 mala obec 300 obyva­teľov, r. 1880 – 282 obyvateľov, r. 1890 – 329 obyvateľov, r. 1900 381 obyvateľov, r. 1910 – 457 obyvateľov, r. 1921 – 456 obyvateľov, r. 1930 – 498 obyvateľov, r. 1940 – 534 obyvateľov, r. 1948 – 482 obyvateľov, r. 1961 – 667 obyvateľov, r. 1970 – 716 obyvateľov. Stred obce leží v nadmorskej výške 275 m. V chotári táto nadmorská výška dosahuje 220-360 m.

     Chotárne časti sa nazývajú: Vlčí kút, Uhliská, Cerany, Za doli­nou, Medzi doliny, Dolné diely, Banky, Medze, Sziranyho holdy, Hrá­dza, Ploštiny, Pod červenou brezou, Humenice, Pod Cerinou, Nad te­hlou, Tehla, Brišia (kedysi židovský cintorín), Obecné pasienky, Valová, Kostolné, Hájiky, Prielohy, Klukovatá chrasť, Červenovské, Horné diely, Konopné diely, Nandavky, Kračiny, Suchý laz, Nad Bojkovom, Pod Bojkovom, Koškovce, Kopanice, Hliny a Hlboké cesty. Pahorkatinný a vrchovinný chotár tvoria žulové horniny kremence, kto­ré vytvárajú nápadné hôrky a mladotreťohorné hliny a spraš. V južnej časti sú miestami zvyšky dubového a agátového lesa – lokality Bolkov – Banky v severnej časti je listnatý les – dub, cér, breza, hrab, buk, miestami smrek. Do chotára obce siaha chránená študijná plocha Zubria obora.
Za prvej ČSR bola to obec maloroľníkov, poľnohospodárskych a lesných robotníkov. V obecnej kronike sa spomína i niekoľko rodín želierov a hoferov. Na poľnohospodárske práce odchádzali po celej ČSR aj s rodinami. Za II. svetovej vojny veľa občanov pracovalo na sezónnych prácach v Rakúsku a Nemecku. V obci vyrástlo mnoho dobrých murárov a tesárov. Za tesárčinou odchádzali i do Trenčianskej stolice (Zliechov, Zlatovce) i do osady Sv. Martin pri Senci, kde kresali hrady, stĺpy, podvaly pod koľajnice, pulce a šlipre pod šíny a podľa miest­nej kroniky chodili ako tesári až na Podkarpatskú Rus.

     Pálili aj drevené uhlie v okolitých lesoch, ktoré sami rozvážali do Nových Zámkov, Serede a Hlohovca. Po uhliaroch zostal chotárny ná­zov Uhliská. Furmančili i s drevom, ktoré rozvážali na juh Slovenska, kde ho vymieňali za obilie alebo iné potrebné produkty pre obživu. Značný úžitok mali i z chovu početného dobytka, ktorý pásli na lú­kach a pasienkoch patriacich obci.

     Dňa 8. júna 1927 vznikol v obci požiar a vyhorela jedna časť obce. Prvá začala horieť stodola Melichiara Bajana a zhoreli všetky dvory až po dvor Ondrišovanov, najväčší to dvor v obci, kde bývalo 6 rodín.
Ďalší požiar postihol obec 15. augusta 1941. Vznikol pri mlátení obilia u Jána Kováča, vtedajšieho richtára a vyhorelo veľa obilia a stodôl až po dom Bartolomeja Hrúzka. Občanom vtedy štát poskytol pomoc a niektorí si postavili murované stodoly, ktoré dodnes stoja a sú v užívaní.

     Obec mala krčmu a obchod, ktorý dlhé roky mal v prenájme p. Horný. Potom sa tu vystriedalo viac majiteľov, ako Jozef Galik a pod. Ob­chod a krčma boli prestavané z bývalej pastierne. Do roku 1992 mal tu pracovisko po rekonštrukcii MNV a teraz Obecný úrad.
Z ľudového ústneho podania od starších občanov je spomínaný, štúrovec a veľký národovec Janko Kráľ, ktorý niekoľkokrát navštívil našu obec a túlal sa po okolitých ho­rách. Hovorili o ňom ako o opilcovi, ktorého vídavali v lese, kde buď spal alebo stále niečo čarbal (písal). Možno, že to boli jeho básne, ktorými duril ľud do boja za svoje práva a slovanstvo. Janko Kráľ ako búrlivý štúrovec a národovec už v týchto časoch sa utiahol do samoty. Vieme, že pôsobil ako advokát v Zlatých Moravciach, že jeho život bol divný. To vyjadril v prvých veršoch svojej básne “Zakliata panna vo Váhu a divný Janko”, keď píše: (citujem) “Často blúdim, táram sa celý boží deň hladajúc koleňačky aspoň dáky kameň, na ktorý by som oprel boľavú hlavičku a zdriemal zmorený aspoň len trošičku.”
Janko Kráľ sa narodil v roku 1822 a zomrel na brušný týfus v roku 1876 v Zlatých Moravciach. Dobre nám je známe, že topoľčiansky kaš­tieľ bol letným sídlom prezidentov a z ľudového podania si spomínam ako medzi lesných robotníkov, ktorí spracovávali drevo na siahy, jedného dňa zavítal neznámy pán, práve keď si títo robotníci pripravovali desiatu po namáhavej práci. Pri rozloženom ohni si opekali slaninu a pojedali domácu klobásku a zapíjali domácou pálenkou. Tým to pohostili i neznámeho hosťa. Avšak zrazu nastalo veľké trúbenie po hore. Nato sa neznámy hosť zdvihol, vytiahol buxu, dal každému z prísediacich po 100 korún a so slovami “pohostili ste prezidenta T. G. Masaryka”, odišiel. No hlavne odmena týmto ľuďom zostala trvalou spomienkou, pretože sto korún v tom čase boli slušné peniaze.

     Po vypuknutí SNP, ako podhorská obec, podporovala partizánsku činnosť. Zbierali sa po dedine potraviny, ktoré na príkaz richtára p. Štefana Cigáňa boli odvážané občanmi, ktorí mali kone na stanovené miesta. Na týchto akciách sa podieľali Karol Hudec, Bartolomej Hudec, Štefan Hudec a ďalší. Centrum partizánskeho hnutia s veli­teľstvom bolo na Zlatne pod velením mjr. Zoriča. Obec Lovce bola oslobodená Sovietskou armádou 28.3.1945. Pri oslobodení obce zahynul jeden ruský dôstojník v hodnosti poručík Sovietskej armády.